Fiasko summitu Európskej únie v Bruseli ostro zvýraznilo rozdiely v
postoji väčšiny nových členských krajín zo strednej a východnej Európy
a „starých“ členov. Tieto rozdiely sa však neprejavili podľa
očakávaného scenára, v ktorom sa mali noví členovia správať neľútostne
pragmaticky a žiadať od EÚ toľko peňazí, koľko sa len dá získať, kým
väčšina západných krajín mala na záver zmierniť svoj národný egoizmus v
prospech ideálov európskej integrácie.
Nakoniec to totiž bolo východné krídlo EÚ, ktoré najhlasnejšie
volalo po kompromise v mene záchrany politickej integrácie, zatiaľ čo
väčšina starej európskej demokracie neľútostne bojovala za vlastné
„národné záujmy“. Vzhľadom na národné sebectvo niektorých veľkých
krajín by mohlo mať nedosiahnutie dohody o rozpočte EÚ pre Európu
zlovestné politické dôsledky.
Vyhlásenia vedúcich predstaviteľov nových členských krajín na
summite naznačovali, že sú si tejto možnosti vedomí. Obávali sa o
budúcnosť EÚ rozhodne viac než ich západní protivníci. Niektorí
varovali, že odmietnutie európskej ústavy vo Francúzsku a Holandsku
spolu s rozhodnutím summitu fakticky pozastaviť ratifikačný proces a
jeho neschopnosť dohodnúť sa na financiách EÚ by mohlo odštartovať
vážnu politickú krízu v EÚ.
Preto bola väčšina nových členov nakoniec ochotná podporiť
kompromis navrhnutý Luxemburskom, podľa ktorého by rozpočet
predstavoval len 1,06 percenta celkového HDP únie a rabat Veľkej
Británie by sa zmrazil na sume 4,6 miliardy eur. Tesne pred konečným
krachom rozhovorov dokonca päť nových členov vrátane Českej republiky a
Slovenska súhlasilo s ešte radikálnejším plánom, podľa ktorého by
rozpočet predstavoval len jedno percento únijného HDP.
Cynikovia môžu namietať, že nové členské krajiny si mohli také
ústupky dovoliť, pretože by nakoniec rovnako dostali z EÚ tučné
dotácie. Tým, kto mal tratiť najviac, boli čistí prispievatelia do
rozpočtu EÚ.
Prekvapivé je však, že to bola stará a skúsená európska
demokracia, ktorá tak ľahkovážne ignorovala politické riziko prameniace
z potenciálneho znovuoživenia vášnivého nacionalizmu na európskom
kontinente, kým nová neskúsená demokracia z východu Európy volala po
obozretnosti.
Azda to bolo tým, že postoj východných krajín sa viac riadi
nedávnymi historickými spomienkami a skúsenosťami. Za necelých 15 rokov
zažili tieto štáty zmeny, ktoré čo do rozsahu a rýchlosti nemali v
európskych dejinách obdobu. Pre väčšinu týchto krajín nebolo členstvo v
EÚ len vstupenkou k hospodárskej prosperite, za ktorú zaplatia bohatí
únioví pamätníci. Naopak uvedomovali si, že väčšinu práce budú musieť
odviesť sami, i keď pod vedením EÚ a s pomocou úniového know-how.
Možno je toto jeden z dôvodov, prečo sa mnohí ľudia v strednej
a východnej Európe domnievajú, že fondy EÚ sú síce užitočné, ale majú
menší význam než možnosť byť súčasťou zjednotenej Európy.
Naproti tomu západoeurópske štáty politický rozmer európskej
integrácie zjavne toľko neznepokojuje. Považujú ho za samozrejmý a viac
sa zaujímajú o domácich voličov. Francúzi nechcú prísť o
poľnohospodárske dotácie, rovnako ako sa im príliš nechce dávať viac
peňazí novým členom, ktorých reformovaná ekonomika odčerpáva francúzske
pracovné miesta. Rovnako pochopiteľná je aj britská zdržanlivosť vzdať
sa rabatu EÚ vo svetle toho, čo je chápané ako francúzsky egoizmus a to
aj napriek skutočnosti, že tento postoj škodí procesu rozšírenia, ktorý
inak Veľká Británia podporuje.
Obyvatelia strednej a východnej Európy, ktorí sa stále
spamätávajú zo strašnej politickej pohromy spôsobenej historickými
európskymi démonmi, považujú intenzitu sebeckosti svojich západných
protivníkov za trochu desivú. Európske dejiny sú plné katastrof, ktoré
spôsobila krátkozrakosť národných politických elít. Koľkokrát si
európski vodcovia mysleli, že majú veci pod kontrolou, a pritom
vypustili démonov znovu?
Tým samozrejme nie je povedané, že sa Európa blíži k ďalšej
dejinnej pohrome len preto, že sa EÚ nedokáže dohodnúť na rozpočte či
na ústave. Obozretnosť je však na mieste a najmä politická elita
národných štátov by sa mala zamyslieť, či znovu nezachádzajú príliš
ďaleko. Aj keď kolaps zóny jednotnej meny pre politické roztržky sa zdá
v tejto chvíli nepravdepodobný, nie je možné ho úplne vylúčiť. Očividne
nemôžeme celkom vylúčiť možnosť následného oslabenia alebo rozpad
spoločnej politickej štruktúry Európy.
Pre malé a ekonomicky stále krehké stredoeurópske a
východoeurópske krajiny je Európa národných štátov, ktoré budú znovu
neľútostne bojovať za vlastné záujmy, nočnou morou. Tento scenár by mal
byť nočnou morou pre všetky európske štáty. Možno by mali na Západe
viac počúvať svojich nových partnerov.
Toto je slovenská verze článku (vyšla v deníku
Sme,22.6.2005), který byl napsán pro Project Syndicate. Anglický
originál clanku lze najít na
https://www.pehe.cz/Clanky/2005/06-20-projectsyndicate.htm. Francouzskou
verzi, tak jak vyšla v deníku Le Figaro, 21.6.2005, lze číst na
https://www.pehe.cz/Clanky/2005/06-21-lefigaro.htm