Nájde sa pre voľby v Česku, Maďarsku, Poľsku a na Slovensku spoločný menovateľ?
Je to podobná politická kultúra, ktorá sa vyznačuje vysokým stupňom boľševickej mentality: netolerantnosť súperov, ktorí v kampani na seba hádžu tony špiny, mobilizujú proti sebe a po voľbách často musia nejakým spôsobom spolu hovoriť. Ide o nedostatok politickej noblesy. Naopak, politici v západných štátoch síce vedia, že kampaň je konfrontačná, ale pritom si ponechávajú pôdu na povolebné vyjednávania. V Česku, Maďarsku, Poľsku a na Slovensku je tento priestor oveľa menší a rokovania po voľbách aj tak vyzerajú.
Prečo sa v Česku a Maďarsku nedarí nijakej zjavne nacionalistickej strane?
V obidvoch štátoch sa krajné prúdy na ľavici či na pravici už vstrebali do veľkých strán. V Česku niekdajšiu úlohu Sládkových republikánov obhospodaruje komunistická strana: nie je iba extrémne ľavicová, ale zároveň pokrýva krajne pravicové spektrum, lebo vystupuje nacionalisticky a xenofóbne. V Maďarsku krajné prvky pohltil Fidesz, rétorikou sa posunul smerom k nacionalistickému populizmu. Neznamená to teda, že v Česku a Maďarsku neexistuje extrémne zmýšľanie, iba nadobudlo iné podoby.
Maďarsko a Česko sú príznačné súbojom dvoch veľkých politických klubov. Poľsko a Slovensko sú typické trieštením percent medzi viacero strán, ich rozpadom a zakladaním nových.
Obdobie Mečiarovej vlády oneskorilo na Slovensku vývoj k normálnym politickým stranám, keďže určité obdobie vládlo nacionalisticko-populistické hnutie, ktoré nebolo jasne definované. V Poľsku kolaps postkomunistickej ľavice po korupčných škandáloch vytvoril priestor na novú definíciu straníckeho spektra. Je však zrejmé, že oba štáty spejú k veľkej sociálnodemokratickej strane naľavo a k veľkej kresťanskodemokratickej či občianskej napravo.
Prečo sa poľské vládne strany správajú umiernenejšie ako pred voľbami?
Všade je bežné, že príchodom do vlády sa zmení správanie strán, ktoré v opozícii predstavovali protieurópske až xenofóbne názory. Podiel na moci má výchovný účinok. Predtým mohli hrať protieurópskou kartou, neskôr musia vychádzať z faktu, že ich štát je v EÚ – už aj preto, aby krajina mohla čerpať z únie peniaze.
Pohne stredoeurópskou scénou otvorenie pracovného trhu pre Rumunov a Bulharov od roku 2007?
Efekt nebude taký silný, ako sa očakáva. Pracovníci z Rumunska a Bulharska budú smerovať do západných štátov, lebo zarobia viac. Ďalšia vec – tí, čo chcú robiť na západe EÚ, tam už sú. Podobne ako veľa Slovákov a Čechov pred vstupom do únie.
Pravda, 16.6.2006